Ľuboslav Beňo – zborový farár CZ ECAV Rankovce
Situácia na hranici dnes (V. Nemecké).
Dnes prichádzalo podľa nás menej ľudí, v porovnaní s inými dňami.
Mnoho ľudí z Charkiva, ale aj náročná skupina z Mariupoľa, ktorí vyšli zo svojho domu už 22.3., ale nemohli sa dostať pre situáciu, aká tam je. Plač a zúfalstvo. Prišli, nijaké plány, kam ísť ďalej. Len niekde, kde nebudú sirény, nijaké rakety.
Starší muž odtiaľ s manželkou a dcérou. Mali dva byty a tri autá. Autá im zobrali, jeden byt už neexistuje, ani bytovka, v ktorej bol. V druhom sa usadili Rusi a pred bytovkou majú svoje tanky. Prišli iba s tromi batožinami. Iné už nič nemajú.
Dafni, príliš ustrašená, stále pozerala na všetky strany, čo sa bude diať. Ešte som niečo také nevidel. Pýtal som sa, čo videla, že sa tak trasie. Povedali mi, že všetko. Dafni je mladý, krásny doberman. Ledva ju pri kontrole pasov majiteľka, alebo aj vojak, či policajt udržali na vôdzke. Kramatorsk.
Mama s dcérou, už dospelou, aj so psíkom. Z Charkiva. Ukazovali mi fotografie v mobile. Mnoho. Pri sirénach sa skrývali vo svojom dome v malej pivnici, keď ho zasiahla raketa. Z domu ostalo torzo kuchyne a ohorená časť vstupnej chodby. A tá pivnica. Boží zázrak. Kam idete? Čo bude s vami? Nevieme. Musíme si nájsť nejakú prácu, aby sme mali z čoho žiť. Ale určite sa chceme vrátiť, keď sa to všetko skončí. Ale kde budete potom? Nevieme, postavíme si stan, je to naša domovina.
Najťažšie svedectvo ale o chlapcovi, 17, či 18 rokov. Nejaký menší problém s pasom, ktorý sa síce neskôr hravo vyriešil, ale kým sa to riešilo, uplakaný volal domov rodičom. Bol som s ním. Počas telefónu si čupol a začal hlasno nariekať. Čo sa stalo? Keď nabral ako tak dych, povedal, že počas hovoru s mamou počul, ako tam práve vletela raketa a počul výbuch. To bolo strašné. Neskôr mama volala naspäť, prežili. Aj s otcom. Raketa dopadla tesne pri dome. Neviem, čo je s domom, vraj ešte stojí. Len v akom je stave? Tiež Charkiv.
A ešte Kyjev mnohokrát, Voľnovacha, Rivne, Záporožie, Doneck, Odesa, Viľnohirsk, Horlivka, Slavjansk … Cez V. Nemecké včera prešlo 2144 ľudí, predvčerom 2112, predtým 2056, 2060, 1809, 1677, 2041, 2304 atď…
A u nás otázky typu: a kto sa postará o nás? Aké šialené!
Na hranici je málo dobrovoľníkov. My sme boli siedmi, bolo treba ešte dvoch. Na noc dnes tiež chýba ešte aspoň jeden… Vďaka za všetkých, ktorí prichádzajú, aj dnes sme boli skvelá partia.
Ak môžete, pridajte sa k tým, ktorí tam aj opakovane chodia. Je to síce náročné, ale veľmi potrebné.
Jana TABAČKOVÁ – policajná duchovná Krajské riaditeľstvo PZ Košice
Potešenie
Na hluk na hranici som si tak nejak zvykla. Bol to taký ruch, spôsobený tým množstvom ľudí, ktorí hranicou prechádzali. Na počudovanie vôbec nezodpovedal ich situácii. Pokorne, navonok pokojne prechádzali kontrolami. V tichosti niesli svoj kríž a v jednom kufri zbaný celý život. Preľaknuté detičky, utrápené mamky. Starkí, ktorí s ubolenými nohami ledva chodili. Tí všetci opúšťali svoje domovy a vstupovali do neistoty, ale do bezpečia, ktoré sa im tu na Slovensku snažíme poskytnúť. Ak sa niekto chce učiť pokore, tak tu je Vysoká škola a profesormi sú obyčajné ženy a deti.
No tentoraz to bolo iné. Hranicou sa rozliehal plač. Zúfalý, zlostný plač dieťaťa. Rozhliadla som sa. Na ostrovčeku, pri staništi pasovej kontroly ležalo na zemi dievčatko. Mohlo mať asi 5. rokov. Ružový overal, ktorý mala na sebe, bol celý špinavý. Mala záchvat zúrivosti a zlosti, ktorým si pravdepodobne prchádzla stále, keď ju niekto, alebo niečo obralo o jej bezpečný svet, v ktorom mala žiť. Jej mamka kľačala pri nej na zemi, držala ju v náručí, snažila sa ju upokojiť. Neplakala, len ju stískala a tíšila.
Rýchlo som šla zobrať plyšovú hračku, aby som nejak dievčatko potešila. Cestou som ešte do druhej ruky schytila nejaké sladkosti. Veď, čo ak toto zaberie.
Pristúpila som k dievčatku v ružovom overale a podávala som jej plyšáčika. Nezabral. Nahnevala sa ešte viac. Skúsila som to teda so sladkosťou. Nezabral ani brumík, ani lízatko. Dievčatko sa snažilo vytrhnúť mamke z náručia. Metalo rúčkami a odmietalo čokoľvek, čo by ju mohlo upokojiť. Vzdala som to. Ten pohľad na kričiace postihnuté dievčatko a zúfalú mamku odkázanú samu na seba, utekajúcu z bezpečia mi trhal srdce. Neviem, nedokážem jej pomôcť!
Išla som vrátiť hračku do košíka a v tom mi padol pohľad na kinder vajíčko. Mechanicky som ho zobrala. A vrátila sa k dievčatku. Natiahla som ruku a podávala jej „kinderko“. Zbadala ho. V tej chvíli sa stal zázrak. Prestala sa metať, prestala kričať a zúriť. Videla to kinderko a natiahla rúčku. Všetko jej napätie povolilo, uvoľnila sa a dovolila mamke, aby ju posadila do kočiarika, ktorý bol prispôsobený pre postihnuté deti. V rúčke držala kinderko a na tvári sa jej objavil náznak úsmevu. Zrazu bolo ticho. Vďaka jednému obyčajnému kindervajíčku.
S úľavou som si vydýchla, postavila som sa a zacítila som dotyk- objatie matky dievčatka.“ Ďakujem, ďakujem“, hovorila cez slzy. Pohladila som ju, zaželala Božiu pomoc a ochranu a vo nútri prehĺtala slzy. Zobrala som ďalšie kindervajíčka a doniesla ďalším trom súrodencom, ktorí sa tomu všetkému bezmocne prizerali. Zobrali s vďačnosťou, no strachom v očiaciach. Takéto deti majú byť doma vo svojom svete, vo svojom bezpečí. Zrazu o to všetko prišli a zostalo im iba kindervajíčko. Pozerala som sa za nimi a vedela som, že títo ľudia navždy zostanú v mojom srdci!
Ján Paciga – policajný duchovný
Predchádzajúce dni Veľkého Týždňa boli na hraničnom prechode Vyšné Nemecké pomerne rušné. Na Slovensko prechádzalo množstvo automobilov, autobusov a tiež rôznorodé skupiny obyvateľstva Ukrajiny.
Sobota medzi Veľkým Piatkom a Veľkonočnou Nedeľou však bola už od skorých ranných hodín pomerne pokojná. Akoby sa celkom zmenila situácia. Hoci počasie malo od krásneho jarného dňa ďaleko, atmosféra bola kľudná až takmer sviatočná. Ľudí prechádzalo štátnou hranicou výrazne menej, ako po minulé dni, a v červenom stane, určenom na oddych pre peších, zneli tiché evanjelizačné piesne a modlitby niektorých našich dobrovoľníkov.
Napokon sme zistili, že nižší počet odídencov nebol daný ani tak pokojom a charakterom ticha Bielej Soboty, ale hlavne zmenou predpisov na ukrajinskej strane, ktorá od toho dňa pustila zo svojej krajiny výhradne ľudí s novšími cestovnými dokladmi, obsahujúcimi už aj biometrické údaje ich vlastníkov. Nebolo to veľmi príjemné poznanie, nakoľko množstvo ľudí túžiacich po bezpečí u nás, sa muselo z hranice vrátiť späť. O to väčšia bola radosť vidieť na tvárach tých zvyšných prichádzajúcich ich radosť a vďaku za to, že sviatky Kristovho vzkriesenia budú môcť prežiť bez strachu a obáv z vojnovej skazy.
Monika Beňová – farárka CZ ECAV Rankovce
My nikoly ne budemo zabuvaty
Svedectvo z prvých vojnových dní
Najprv prišli štyria. Mama a tri deti. Tri dni nespali, tri dni boli na nohách, tri dni trvalo, kým sa mohli trochu umyť, ľahnúť a spať. Ale aj tak, prvá noc bola plná strachu – čo silnejší zvuk, to deti líhali dovnútra postelí, skrývali sa pod matrace.
Potom traja – dobrovoľníci, ktorí viezli humanitárnu a materiálnu pomoc, konkrétne do Mukačeva. No dostali sa iba do hraničného pásma. Ďalej ich nepustili. Vraj všetko musia naložiť do kamióna a ten to odvezie do centrálneho skladu na Ukrajine a odtiaľ sa bude pomoc rozvážať tam, kde je najviac treba. No oni humanitárnu pomoc priviezli konkrétnym ľuďom. A tak ju tam nevyložili. „Monika, Ľubo, viete nám pomôcť?“ Napokon sa po 24-hodinovej smene prišli aspoň vyspať, trochu opláchnuť, niečo zajesť a išli ďalej. Do Maďarska, do zberného tábora. Tu aspoň dostali spätnú väzbu, kam pomoc pôjde. A potom telefonát: „Mám 4 ľudí, stará mama, mama a syn a ešte ich priateľka, potrebujú si na chvíľu ľahnúť, vystrieť nohy, odpočinúť, kým pôjdu ďalej.“ Stará mama, mama a 10-ročný syn ostali jednu noc. „Što vam potribno/nužno, što by ja zrobila dlja vas?“ Ich odpoveď bola okamžitá: „Budʹ laska, vyperitʹ naši reči (veci). My ne vstyhly vzjaty bahato.“
Nestihli. Prichádzajú s jedným – dvomi batôžkami, jedny topánky na nohách, jedna vetrovka… Chcú si odpočinúť, chcú spať a na všetko zabudnúť. „Ja ne viryu v te, što vidbuvajetʹsja.“ Počujeme od všetkých, ktorí prichádzajú. Nie, neveria tomu, že niečo také sa naozaj deje. Odtrhnutí od svojich rodín, manželov, synov, rodičov, utekajú, aby chránili svoje deti. Matky, ktoré nespia, modlia sa, za tých, ktorých majú so sebou i za tých, ktorých museli nechať doma. Spia jednu, dve noci, pomáhame im sprostredkovať stretnutia s kontaktmi, ktoré si priniesli.
Pre mamu s tromi deťmi, ktorá prišla ako prvá, prichádza známy zo Švédska, zo Štokholmu. Bol na ceste 24 hodín, no nechcú čakať, krátky, 3-hodinový odpočinok a balia sa a odchádzajú. Čo keď Švédsko zavrie hranice. Čo keď má kvóty, koľko utečencov môže prijať a čo keď to nestihnú… Strach, nepomáha vysvetľovanie. Treba ísť. A do toho telefonát: „Moni, potrebujem na 2 noci ubytovať 7 ľudí, z Kyjeva a Dnepra. Môžete? Teraz.“
Jedni odchádzajú, druhí prichádzajú. Celý týždeň. Jediné, čo chcú, je na chvíľku vystrieť nohy, zložiť z rúk plačúce, unavené dieťa, spojiť sa so svojimi milovanými a získať nádej, že sa to skončí. A do toho otázka: „Čomu/Počemu ty nam dopomahaješ?“ Sme konfrontovaní s touto otázkou. A rozmýšľame, ako na ňu odpovedať. V duchu človek tíško žasne nad tým, kam až situácia došla, že prichádzajúci potrebujú počuť odpoveď. O čo všetko ich vojna za tú krátku dobu obrala. Vzala im vieru v ľudské dobro. Nie, netvrdím, že my, ľudia, sme dobrí. Tieto ružové okuliare som už postupne stratila. No je tu Niekto, v koho sile sa dobro dokáže prejaviť vo svete a dotýka sa ľudí. A tak odpovedám: „Pomáhame preto, lebo je to spôsob, ako bojovať so zlom. Je to spôsob, ako stáť bok po boku tým, ktorí ostali na Ukrajine a bojujú za ňu. Je to spôsob, ako pomôcť otcom, manželom, synom, aby sa nemuseli tak veľmi strachovať o svoje ženy a deti a dcéry. Je to spôsob, ako uctievať v tom Zle, ktoré sa deje, živého Boha.“
Sedíme spolu pri večeri. Za jedným stolom. Ľudia z Kyjeva, Krivého Rogu, Dnepra, Ternoplu. Ukrajinci a Rusi (pretože mnohí na Ukrajine sú Rusmi, no tiež sú Ukrajincami, žijú spolu, pomáhajú si, zdieľajú dobré i zlé), Slováci. Rozprávame, počúvame, modlíme sa, plačeme. Keď od nás odchádzajú, pýtame sa ich, či im môžeme požehnať, a gréckokatolíci i pravoslávni prijímajú so slzami v očiach požehnanie evanjelického farára. „Spasibo, baľšoje spasíbo. Sejčas my znájem, što vsjo budet chorošoje.“
„My nikoly ne budemo zabuvaty“ – nikdy nezabudneme na všetkých tých úžasných ľudí, ktorých sme mohli stretnúť za tak krátky čas. „Bože, požehnaj ich cesty a vráť im ich krajinu.“
CITÁT:
– Pomáhame preto, lebo je to spôsob, ako bojovať so zlom. Je to spôsob, ako stáť bok po boku tým, ktorí ostali na Ukrajine a bojujú za ňu.
Marek Ivan – zborový farár CZ ECAV Bystré
Pomáhať len za klávesnicou nestačí
Drvivá väčšina Slovákov so smútkom sleduje priebeh ruskej agresie voči Ukrajine, a z celého srdca si praje ukončenie tejto vojny, slobodu, právo na sebaurčenie a lepšiu budúcnosť pre Ukrajincov. Držíme im síce palce, ale často len za klávesnicou. Pohodlne odošleme peniaz na účet dobročinných organizácií, aby sme mohli aspoň na chvíľu zatlačiť výčitku svedomia, že by sme mali urobiť pre úbohé vojnové obete viac, keďže na to máme od Pána Boha sily i materiálne prostriedky. Nebolo ľahké ani mne o štvrť na desať v noci povedať „áno“ koordinátorovi, ktorý s nasadením posledných síl a v príšernom časovom strese potreboval zohnať pár ochotných dobrovoľníkov, ktorí by o pár hodín vystriedali unavenú službu v stane Evanjelickej diakonie, Ekumenickej pastoračnej služby a ECAV na hraničnom prechode Vyšné Nemecké. Nakoniec som to rozhodnutie urobil a dodnes som Bohu vďačný za výnimočnú skúsenosť, ktorú mi dalo tých osem a pol hodín v službe trpiacim.
S posádkou dvoch mladých dobrovoľníkov z nášho cirkevného zboru sme sa snažili čo najlepšie splniť príkazy miestnych autorít a pomôcť, či už v stane, kde sa pred zimou uchyľovali utečenci dlho čakajúci na odvoz, alebo priamo na hraničnom prechode, kde sme sa ľudí vychádzajúcich z pasovej kontroly snažili zásobiť aspoň malými nápojmi a potravinami pre nich a ich deti. Teplé deky, čaj a káva boli tie najvyužívanejšie potreby v humanitárnom stane, kde sa počas našej služby vystriedalo asi 15 Ukrajincov, z toho dve deti. Smútok na tvárach týchto ľudí by sa dal krájať. Boli tichí, zahľadení do zeme, takmer stále si pozerali správy alebo s niekým telefonovali. Ešte aj ich zvieratá boli ustráchané. Niektorí sa hanbili prijať aj obyčajný banán či keksík, ale po chvíli, keď sme sa s nimi dali do reči a ubezpečili ich, že sme tu pre nich a neobťažujú nás, osmelili sa. Keď už po nich prišiel odvoz, nevedeli nám prestať ďakovať za poskytnutú pomoc a objímali nás. Mal som možnosť vyskúšať si odniesť jednu takúto batožinu, ktorú predtým niesla stará mama s dvoma vnúčatami. Vážila asi 40 kíl a s ťažkými problémami som s ňou prešiel 100 metrov.
Na hraniciach som zažil jeden z lepších dní, keď nám prialo počasie a všetky problémy sa rýchlo riešili. Viem, že to omnoho ťažšie mali nočné služby, ktoré trpeli únavou a zimou. Napriek tomu vám táto služba môže poskytnúť veľmi silný zážitok o prekonaní samého seba a skutočnom priložení ruky k dielu, kde vás Pán Boh potrebuje viac ako za klávesnicou. Tieto zážitky človeku pomáhajú duchovne rásť, umenšovať svoju pohodlnosť a sebectvo, byť konečne vďační za to, že si žijeme ako „prasiatka v žite“ a prestať si robiť peklo z vlastného života pre témy, ktoré nie sú hodné pozornosti a mrhania duševnými silami v porovnaní so serióznymi problémami ľudí. A dovoľte ešte jeden postreh. Nie je tam „samá Afrika“, ako nevhodne komentujú situáciu slovenskí extrémisti. Ľudí s tmavou pleťou budete musieť hľadať v dave plnom Ukrajincov, ktorí dokázateľne nie sú najatí herci.
Prosím, pomôžte našej evanjelickej cirkvi, ktorá spolu s Evanjelickou diakoniou a Ekumenickou pastoračnou službou zriadila stan vo Vyšnom Nemeckom, svojím časom a energiou. Obetovať jeden deň voľna či odložiť prácu, ktorá nie je súrna, nie je nemožné a význam tejto služby je na nezaplatenie. Najväčšou motiváciou naďalej ostáva slovo Pána Ježiša Mt 25,40: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ A keď už nemôžete prísť pomôcť osobne, myslite na dobrovoľníkov a organizátorov v modlitbách, kriticky rozmýšľajte, trieďte informácie, bráňte sa dezinformáciám a nešírte ich ďalej. Pretože nikto na hraniciach neodovzdáva ceny za herecký komparz. A niekedy rovnako ako zbrane vedia ublížiť aj slová.
Marek Ivan,
farár evanjelického cirkevného zboru v Bystrom
Ľubomír Pankuch – dozorca VD ECAV
Čas objímať
Bola nedeľa 6. marca 2022. Oblohu už od skorého rána zalievali chladné lúče starého pútnika po oblohe. Jar akoby bola na dosah ruky. Nechcelo sa mi veriť, že v tomto krásnom čase sediac v plne obsadenom aute, ideme v ústrety tomu, čo je ťažké čo i len vysloviť – vojne. Nie bojovať, ale svojou troškou pomáhať. Nie za hranicu, ale na hranicu. Päť ľudí v aute. Cieľ cesty – Vyšné Nemecké.
GPS súradnice zdieľané na webovej stránke ECAV nás zavedú pred ôsmou hodinou ráno priamo k stanu zriadenému Ekumenickou pastoračnou službou. Tu nás už čakajú sestry Šoltésová a Buzalová z Evanjelickej diakonie. Unavené po nočnej službe pracujú takto už niekoľko dní. Odovzdávajú nám dôležité informácie o chode nášho stanu. Na pomoc nám prichádzajú aj sestry a bratia od kalvínov. Slúžia takto bok po boku s nami. Náš stan však nie je jediným miestom, kde je naša pomoc očakávaná. Druhým je miesto tzv. prvého kontaktu, stan tesne za slovenskou hranicou. Tam nás odvádza Janka Tabačková z Ekumenickej pastoračnej služby. Všade vojaci, policajti, hasiči, záchranky, Červený kríž, Maltézania, charita, diakonia, Kuchári bez hraníc, televízne štáby,… K tomu množstvo autobusov, dodávok z rôznych kútov Európy. Nad tým všetkým však veľmi, veľmi vyčnievajú tí, ktorí utekajú pred vojnou zo svojej vlastnej krajiny. Utečenci. Dnes už viem, že ten obraz navždy ostane v mojich očiach, v mojej mysli, v mojom srdci. Smutné oči detí, slzy na tvári mám a starých mám, nezodpovedané otázky v ustatej tvári starcov. Výdych mnohých po prekročení slovenskej hranice, ohliadnutie k rodnej Ukrajine s obrovskou nádejou – raz sa domov vrátime.
Už nikdy z mojej mysle nezmizne obraz ženy v mojom veku, ktorá držiac pri uchu telefón začala znenazdajky kričať: „Voni ubili moevo syna.“ A slzy tiekli nielen po jej lícach. Nezabudnem na osobné autá, v ktorých sa niekedy tlačilo 10 aj 12 detí. Nezabudnem na týždňové aj dvojtýždňové deti ukryté v náručí svojich mám prekračujúce peši slovenskú hranicu. Nezabudnem ani na to množstvo nezištnej pomoci na našej strane, úsmevov, rád a následnej pomoci s ubytovaním, hľadaním dopravy či obyčajným podaním pollitrovej plastovej fľaše čistej vody. V duchu ďakujem všetkým, ktorí pomáhajú po celom Slovensku, všetkým v našej evanjelickej cirkvi a. v.
Našich 12 hodín na hranici bolo iba kvapkou v mori. Niečo po ôsmej hodine večer cestujeme domov. Dosť sa ochladilo. V aute je ticho, myslíme na tých, ktorí v chlade a utrpení utekajú do neznáma. Večer po 10-tej hodine v teple domova skladáme ruky k modlitbe…
„Odpovie im Kráľ: Veru hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Matúš 25,40
Ľubomír Pankuch
dozorca Východného dištriktu
Lenka Bačová – psychológ CPPPaP Prešov
Dobrovoľnícka služba na hraniciach
Do 12-tich hodín na ukrajinskej hranici sa vmestilo obrovské množstvo emócii a zážitkov. Je to miesto plné zúfalstva, strachu, bolesti a strát, ale zároveň aj miesto, kde sa koncentrovala spolupatričnosť, dobro, pomoc a porozumenie v neobvyklej miere.
S manželom sme sa rozhodli ísť ako dobrovoľníci do Vyšného Nemeckého, kde sa na pomoci utečencom z Ukrajiny podieľa aj naša cirkev. A rozhodli sme sa vziať so sebou aj našich synov. Reakcie okolia boli rôzne – od viet typu: „môže to byť zaujímavé vidieť to tam na vlastné oči“ až po nesúhlas s tým, aby s nami išli aj synovia, lebo pre mladého človeka to môže byť ťažký zážitok až trauma. Pre nás samým to nebolo jednoduché rozhodnutie, ale nie sú to už deti (majú 15 a 17 rokov) a ísť s nami bola ich iniciatíva, tak sme išli…
K hranici sme prichádzali s celou škálou pocitov, medzi ktorými bol strach (keďže hranica je blízko Užhorodu, ktorý už bol spomínaný v súvislosti s možnosťou bombardovania), ale aj s odhodlaním, že chceme pomôcť, ako to len budeme vedieť.
Službu na hranici tvorilo množstvo malých príbehov, ktoré máme do dnešného dňa pred očami a aj v srdciach. Mamky s vyplakanými očami a mĺkve deti, ktoré si v jednom kufri nesú zbalený celý svoj doterajší život, žena so zraneným okom pri úteku, prvé lekárske ošetrenie sa jej dostalo až od záchranára na hranici, zaprášené autá s nápisom „deti“ v ukrajinskom jazyku na zadnom skle, v ktorých sedia ľudia bez akejkoľvek batožiny, jedla, osobných veci, vystrašení dôchodcovia so slzami v očiach… – už to viac nie sú anonymní ľudia zo správ, ale konkrétne tváre a osudy, ktoré sa na moment stretli s tým mojím.
Bolo to nezabudnuteľných 12 hodín. Nebola to ani „atrakcia“, na ktorú sa oplatí ísť pozrieť, ale nebola to ani traumatická skúsenosť. Tešili sme sa zo spoločnej služby s našimi synmi – pomáhali ako zrelí chlapi, iniciatívne, ochotne, súcitne, bez nároku na oddych. Vidím hlboký zmysel v tom, aby okrem komfortu, dostatku a pohodlia, v ktorom žijú, bol na tých pár hodín súčasťou ich životov aj kus žiaľu, strachu a reálneho utrpenia a aby boli schopní v takej situácii prakticky pomôcť.
Odchádzali sme s pocitom, že tam nechávame nedokončenú prácu a že sa určite ešte chceme vrátiť.
Pozývam do tejto dobrovoľníckej služby na hraniciach aj vás – buďte na chvíľu prívetivou tvárou a ochotnými rukami, ktoré ukážu niekoľkým zúfalým ukrajinským ženám a vystrašeným dôchodcom, že sú v tejto cudzej krajine vítaní a nájdu tu pomoc.
Lenka Bačová
